TERAPIA, osobný rozvoj, koučing

Musím sa priznať, že som ešte nikdy nenavštívila terapeuta. Našťastie som jeho služby zatiaľ nepotrebovala, no napriek tomu ma vždy zaujímalo, ako také terapeutické sedenia prebiehajú. Ako by mi mohol v ťažkej situácii pomôcť úplne cudzí človek? A potom som stretla Ninu Menkynovú, ktorá je nielen terapeutka, ale zároveň inštruktorka jógy. Vo svojej praxi dokázala úspešne a zmysluplne skĺbiť dve na prvý pohľad protichodné sféry - duševnú a aj fyzickú.

Nina, venuješ sa poradenstvu v oblasti manažmentu, osobným terapiam a zároveň si učiteľkou jógy. Ktorá oblasť ti je najbližšia a ako si sa k nim “dopracovala”?

Obe oblasti, ktorým sa v súčasnosti profesionálne venujem, mi do života prišli akosi “cez srdce”, nie cez rozum, alebo cez nejaký dlhodobý životný plán. A už vobec mi nenapadlo, že budú prepojiteľné alebo sa dokonca budú navzájom dopĺňať a vyvažovať. Moje psychologicky orientované vzdelanie ma hneď od začiatku nasmerovalo nie terapeutickým, ale skôr komerčným smerom. Vyše 13 rokov som pracovala v úspešných poradenských spoločnostiach ako psychologicky, hĺbkovo orientovaný konzultant, partner a kouč. Pohybovala som sa takmer výhradne v biznis komunite, medzi manažérmi a riaditeľmi firiem. Tam sa slovíčko terapia veľmi nepoužíva. Po vstupe do dlhodobého psychoterapeutického výcviku sa mi pojmy ako osobný rozvoj, koučing, či terapia začali čoraz viac zjednocovať.

V realite je to totiž tak, že či sa človek na jednej strane stola nazýva poradca, terapeut alebo kouč a či ten na strane druhej má na sebe kravatu, kostým alebo jednoduché rifle, na ceste hlboko k sebe sa vždy objaví “človečina”. To ľudské, väčšinou spojené s našimi vzťahmi a náročnosťou ich zrelo ustáť. Alebo sa narazí na situácie, kedy človek nedokáže pracovať s vlastnou silou a vnímať ju. Alebo ustáť tempo doby a nestratiť sa v ňom.

No a čo sa týka jógy – tá mi vstúpila do života v súvislosti s mojou športovou minulosťou, akosi prirodzene mi nadviazala na moju gymnastickú kariéru. Počas štúdia na vysokých školách som pracovala ako profesionálna trénerka, choreografka a rozhodkyňa v bratislavskom klube modernej gymnastiky. Od gymnastiky bol už len krôčik k jóge, o ktorej sa na Slovensku pred 11 rokmi ešte nevedelo veľmi veľa. Dlhé roky nebola však pre mňa prácou, ale skôr tým najkrajšie stráveným voľným časom.

Priznám sa, že si neviem dobre predstaviť, čo sa na terapeutickom sedení robí. O čom sa môžu dvaja cudzí ľudia rozprávať…

Osobný rozvoj, koučing či terapia sú pre mna veľmi podobné pomenovania jemného, citlivého procesu, kde sa človeku inak natáča zrkadlo. Cieľom je pomôcť mu objaviť silu, ktorá mu pomáha vidieť svoju náročnú situáciu nie ako problém, ale ako cestu. Alebo možno dokonca aj ako dar. Veľmi verím v to, že zmena postoja a uhlu pohľadu pomáha aj v tom zdanlivo neriešiteľnom. Terapia nie je miesto, kde dostaneme správne rady. Môžme si vypočuť názor, podobnú skúsenosť, terapeut nás môže inspirovať, posmeliť, či obohatiť. Na tú svoju “správnu radu” si však musíme prísť každý sám. Je veľa terapeutických smerov, prístupov a škôl, trúfam si však povedať, že tým najdôležitejším v terapii je pocit, že sme vnímaní, videní, či rozpoznaní. Že nám niekto dá hodnotu, že spolu s niekým získame odstup a namiesto neriešiteľnej situácie vidíme možnosti. Že v zmätku nájdeme liek. V našom strachu spojenca. V bolesti múdrosť.

Nerada hovorím o terapii všeobecne, lebo každý terapeut má svoj spôsob a zanecháva svoju stopu. Vo všeobecnosti je to však snaha dostať sa pod povrch, vidieť motívy, vidieť zdroj a pohnútky – jednoducho nebyť ovládaný emóciou, ale stávať sa vedomejším. Často len zmeniť formu reagovania, či obuť si najmä vo vzťahových konfliktoch topánky toho druhého, spôsobí malý zázrak. Často toho druhého uvidíme vtedy, keď uvidíme seba. Aj preto som terapiu prirovnala k nastavenému zrkadlu.

Aby som však bola konkrétnejšia. Mám absolvovaný výcvik k rodinným konšteláciam. Tam príprava spočíva napríklad v tom, že si zistíme príbehy a životné osudy našich blízkych príbuzných v našich rodových líniách. Analytické smery kladú dôraz na hľadanie príčin v minulosti, v detstve, v rodine. Tu je dobré si zrekapitulovať minulosť a závažné udalosti.

Takže naozaj, ak máme nejaký problem, nám môže práve cudzia osoba pomôcť možno viac ako osoba, ktorá nás dobre pozná?

Presne tak. Často práve cudzí človek lepšie pomôže vniesť do situácií, ktoré žijeme, odstup a nadhľad. Ten, ktorý nie je zviazaný príbehom, nemá emočné väzby, nepozná osoby naokolo dokáže bezpečnejšie podať pomocnú ruku.

A ako si vybrať správneho terapeuta?

Je to u mňa podobné ako s jógou. Nie je dobrá, či zlá jóga - je len tá, ktorá je v tomto momente vhodná pre mňa a ktorej v danej chvíli uverím. Takisto je to s výberom terapeuta, dôležitý je vnútorný pocit – či už sa k nemu dostaneme cez referenciu alebo si ho vyhľadáme na internete. Z nejakého dôvodu sa ocitáme presne tam, kde v tento moment nášho života máme byť. A ak to nie je to miesto, kde máme stáť, pocit nám nedovolí ostať.

Kto sú tvoji klienti?

Návšteva terapeuta sa stale považuje za niečo zahanbujúce. Veľa ľudí sa príliš dlho odvažuje vypýtať si pomoc, či postaviť sa za seba. Obzvlášť, keď tá pomoc nie je odmerateľná, nedá sa objektívne vyhodnotiť. Ľudia buď čakajú zázrak, alebo v terapiu neveria.
Ja osobne veľa pracujem v rovine vzťahových problémov, rodinných záležitostí, facilitujem konflikty alebo sprevádzam ľudí pri procesoch osobnej transformácie. To sú situácie, kedy stojíme vo svojom živote niekde, kde nevidíme zmysel a hľadáme cestu zo začaroveného kruhu von. Vo všeobecnosti sme generáciou, ktorá bola vychovavaná menej cez dôveru v seba a oveľa viac cez to, čo hovorí system, či naše okolie. Vnímali sme autority, ako niečo nemenné. Málokto nám hovoril - “skús počúvať seba”. A ešte menej sme boli učení počúvať múdrosť svojho tela. Nesnažím sa vnášať anarchiu, iba robiť ľudí vnímavejšími voči svojim snom a byť menej otrokmi predstáv, ktoré nie sú naše. Ja sama som vyradila z môjho slovníka slovíćka “dobré a zlé / správne a nesprávne”. Ućím sa prijímať bez súdenia alebo bez názoru, ako by veci mali byť. Je to však tvrdá a dlhodobá vnútorná práca.

Na webe píšeš, že ide aj o "prácu s telesnými syptómami, psychosomatickým pohľadom na zdravotné problémy, vyrovnávanie sa s chorobami...” Prezradíš, o čo konkrétne ide?

Terapia je zároveň spôsob, ktorým sa dá pozrieť na to, ako naša psychika, postoje a pohľady na svet súvisia s našim telom. Komunikovať pre mňa znamená počúvať. Choroby vnímam ako správy. Zdravotné problémy ako cesty, ktoré nám veľa ukazujú. Majú svoj význam a hodnotu. Častokrát to, čo nám na prvý pohľad vyznie ako nepomáhajúce, býva našou najväčšou školou.

Čo sa týka samotnej terapie – ako sa sedenia pohybujú cenovo? Sú drahé?

Slovo drahé je veľmi relatívne. Je však dôležité mať otázku odplaty za terapiu vyjasnenú hneď na začiatku, pomáha to obom stranám cítiť sa bezpečne a brať zodpovednosť. Aj terapeutický proces, napriek tomu, že nie je merateľný a je o vzájomnom vzťahu, je procesom prijímania a dávania. Ak nie je rovnováha na oboch stranách, ostáva niekde energia zaseknutá a nemôže prúdiť. Hodina terapeutického sedenia sa v Bratislave pohybuje niekde od 30 – 80 eur na hodinu. Nehovorím však o koučingu. V biznis komunite sú ceny iné, celkový proces väčšinou platí firma a tam sú ceny približne od 100 až do 250 eur za hodinové sedenie.

Spomenieš si na príbeh, ktorý ti utkvel v pamäti?

Mám veľa ľudí, ktorých som v ich náročnom období sprevádzala. Práve v ňom dokázali urobiť dôležité rozhodnutia, vidieť svoju silu a vnútornú krásu. Terapia však nie je o samotnom výsledku, je práve o tom, že človek sa počas cesty, ktorou kráča, stáva vnímavejší a pozornejší. Tak, ako to učím a zdôrazňujem aj v joge. Ľudia často čakajú zázraky na počkanie, prípadne to, že niekto za nich vyrieši ich situáciu. Obrovská zmena je už len pochopenie toho, že všetko máme v rukách my. Že nikomu nič nedlžíme a nikto nedlží nič nám. Že zodpovednosť je len naša, nedá sa nikam presunúť. Že nie sme obeťami svojej minulosti, ale naopak tvorcami svojej prítomnosti. V mysli mi často rezonuje múdra veta – “príčina všetkého, čo žijem teraz, je v budúcnosti.” Pre mňa znamená, že všetko, čo v danom momente žijeme, nás môže pripraviť na to, ako byť lepším, zrelším, či múdrejším človekom.
A či mi niekto utkvel v pamäti? Možno je tým najkrajším príbehom smiech človeka, ktorý vie, že je zdanlivo v neriešiteľnej situácii a predsa ju dokáže odľahčiť a zasmiať sa na sebe. Jedna moja klientka, ktorá je inak psychicky aj fyicky týraná žena, má svoju múdru postavu – kráľa Šalamúna. Keď si ho so slzami v očiach počas terapie “privolala” na pomoc, po chvíli povedala – “veď on by sa tomuto všetkému, čo teraz žijem, len zasmial”. Pre mňa to znamená prevratné poznanie, že sme jednoducho viac, než problémy, ktoré žijeme. A možno aj to, že všetko raz skončí dobre. A ak ešte nie je dobre, znamená to iba to, že to ešte neskončilo.

Ako si sa stala cvičiteľkou jógy?

V jóge sa skôr používa výraz učiteľ jógy. Asi aj v súvislosti s tým, že takmer každý, kto s jógou začne, neostane len pri fyzickom praktizovaní asán. Učiteľ jógy pre mňa nie je len človek, ktorý pozná správnu techniku, alebo sled pozícií. Učiteľ je pre mňa človek, ktorý jógou žije. Niekto, kto sa stáva pre svoje okolie prostredníkom myšlienok, poslom postojov či pohľadov na svet. A ktorému to, že svoju jógu žije, jeho žiaci uveria. Je pravdou, že cvičiteľov jógy je dnes vela, z pohľadu certifikátov nie je ťažké sa ním stat. Učiteľom jogy je však pre mňa niekto, kto jógu začne cítiť a učiť cez srdce, nielen cez telo. A ten naozajstný majster nevychováva k závislosti na sebe, ale vnútorne vychováva učiteľov, odovzdáva všetko, nenecháva si veci v zálohe. A potom, v určitom bode už nie je dôležité, kto je učiteľ a kto žiak, lebo učenie sa je vzajomné.

Jóga, kalanetika, pilates - aký je v týchto cvičeniach rozdiel?

Tieto smery z pohybového hľadiska majú podobné to, že pracujú s dychom a na fyzickej úrovni využívajú vlastnú kapacitu a váhu tela. Jóga však ide ďalej, je to celostný fenomén. Použila som komplikovaný výraz, avšak v jednoduchosti znamená to, že jóga neostáva len pri zdravej, štíhlej línii, pri vyváženom životnom štýle, či pri správnom držaní tela. Jóga nás učí počúvať naše telo, učiť sa vnímať jeho reč, mať ho jednoducho rád. Jóga nás učí upriamovať svoje myšlienky. Vnímať emócie s odstupom, nepodliehať im, ale ani sa im nevyhýbať- učí nás si ich prežiť a precítiť. Jóga nás učí prijímať to, čo nám je v živote dané. Jóga nám zasahuje do našich vzťahov, učí nás žiť svoje lepšie JA. Jóga nám čas neberie, ale dáva nám ho. A častokrát ide ešte ďalej. Cez ňu sa otvárame inému vnímaniu sveta, ide až do spirituálnych, či duchovných rovín. Učí nás klásť otázky. A kto kladie otázky, vykročil na cestu, ktorá nedovolí ostať slepým.

Pri čom nám môže jóga pomôcť? Môžeme vďaka nej len relaxovať, alebo nám pomôže napr. schudnúť?

Rada by som však vo svojich odpovediach nešla do až príliš spirituálnych či nereálnych rovín, ale ostala pri zemi. Kto hľadá jógu pre dobrý pocit v svojom tele, je to samozrejme úplne v poriadku. Je to krásna cesta a nikdy nevieme, kam až nás zaveje. Je však dôležité odhodlať sa na prvý krok. Veľa ľudí doma plače, že sú poskracovaní a majú nadváhu. Že začat môžu, až keď to upravia. Je to však úplne naopak. Na jógu sa nechodí “pripravený”, samotná jóga nás pripraví. A máš pravdu, jóga nám môže výrazne pomôcť zmeniť postavu, pravidelnou praxou sa viditeľne mení držanie tela. Postava sa reálne dokáže predĺžiť už len tým, že držíme telo správne a nedovolíme mu “padať do seba”. Ľudia, ktorí praktikujú jógu, objavujú svoju výšku, priestor v sebe, šírku hrudníka… Jógou sa mení aj uloženie svalstva, jogíni sú šlachovití, jóga sval upína na kosť plocho, nezväčšuje jeho objem do šírky.

Raz si mi spomínala, že joga môže pomôcť aj onkologickým pacientom alebo pacientom trpiacim depresiou…

Väčšinu nášho dňa žijeme odpojení od tela. Hlava často býva kdesi vpredu, kam telo ešte nestihlo prísť. Rada používam obraz, kedy Indiáni sedia pokojne dlhé minúty a bez slov pri ohni, kým začnú konať. Upriamujú pohľad a myšlienky a čakajú, kým do tela vstúpi duša. Je to pre mňa krásna metafora niečoho, na čo my v našich ubehaných dňoch zabúdame. Telo paradoxne reaguje najprirodzenejšie v stave, kedy nie je ovladané rozumom. Prečo to hovorím? Jóga nás s telom spája, dokáže mu dať slobodu.
Aj chorí ľudia ľahšie znášajú svoj stav, keď objavia vďaka jóge v sebe „priestor“. Nejde o to, robiť komplikované asany, ale učí napríklad širšie otvárať hrudník, či cez dych odstraňovať bloky v tele. Pocit priestoru potom ostáva fixovaný v tele a aj v chorobe sa môže stať dôležitou barličkou. Vedomý a kontrolovaný dych, s ktorým sa v jóge pracuje, je zručnosť, ktorá nám prechádza aj do bežného života a fungovania v ňom. V psychickej záťaži, pri strese, v chorobách, či v iných náročných obdobiach života nám práve plytký a rýchly dych častokrát bráni prekonať prekážky. O jogínoch sú známe príbehy, kedy práve zameraním dychu (cielenou pranaymou), dokázali zvrátiť priebeh choroby. U depresívnych stavov to platí dvojnásobne.

Náplňou tvojej práce je pomáhať, rozoberať ľudské príbehy… Nie si po dni, keď si vypočuješ trápenia svojich klientov, unavená?

Áno, je pravda, ak by som sa neučila pracovať s vlastnou energiou, bolo by to veľmi vyčerpávajúce. U mňa však naopak nie mojou únavou, ale prílišným vypätím či spolu-prežívaním. Cítim ľudí veľmi silno a rýchlo sa na nich naladím. Myslím, že každý terapeut má svoj spôsob. Ja asi neprekvapím, keď znovu spomeniem jógu. Pre mňa to, keď môžem ísť z hlavy do tela v úplnom sústredení sa, je ten najúčinnejší spôsob obnovovania energie.