VĎAKA - krátka úvaha

K týmto riadkom ma vedie yoga, ale často aj premýšľanie ľudí, s ktorými sa stretávam v terapiách.
Keď cítime potrebu vyjadriť vďačnosť, ďakujeme väčšinou za to, čo MÁME. Zarátame si do toho dobré zdravie, stabilnú prácu, verného partnera, úžasné deti, domov, zázemie.. Zoznam často býva dlhý, veď žijeme v bezpečnej krajine. Máme všetkého oveľa viac, než obrovský kus sveta naokolo. Napadlo nám však niekedy ďakovať za to, čo NEMÁME? Asi zvláštna myšlienka, však? Cítiť vďaku za to, čo nemám, nedostávam, alebo mi chýba? Načo vlastne?
Prirovnám to k yoge. Yoga nás cez jej tretí stupeň-fyzické cvičenie asan-dostáva do fyzického nepohodlia. Asany idú vlastne proti prirodzeným tendenciám tela. Ohýbajú nás, naťahujú, rotujú, pretáčajú naopak.. Telo sa im má sklon prirodzene brániť. A predsa napriek tomu vnútornému “boju” sa až zázračne zlepšuje naša flexibilita, držanie tela, vnútorné funkcie, štartuje sa detoxikačný proces, imunitný systém, metabolizmus.. Telo kumuluje energiu, ozdravieva, pevnie..A aj duša sa usmieva..
Možno je toto cesta, ktorá nás vedie k úplne inému pohľadu na našu psychiku. Čo tak skúsiť rovnako oceniť aj čosi, čo sa nám pozdáva menej? Dať rovnakú hodnotu smútku, ako aj radosti. Nedostatku, tak ako aj prebytku. Samote, ako aj blízkosti.
Hovorí sa, že zmätok lieči. Že naozaj “rastieme” v nedostatku, v nepohodlí. Práve vtedy totiž máme najväčšiu šancu sa učiť - sami o sebe, o našich vzťahoch, o našej vnútornej sile..